„Tak dobre…“ prijal jej zvonivé vyzvanie, no ešte chvíľu ostal ležať v náruči rozľahlého koberca svetielkujúcich púpavových lampášikov; s pažami rozhodenými v ich voňavom žltom smiechu. Trávovo-medový dych májovej lúky mu dráždil nozdry ešte aj jeho vlastnými neopelenými predstavami…
Elektrizovala ho ako afrodiziakum znásobované jej vzrušujúcou siluetou. Stála mu rozkročená takmer nad hruďou. Zrýchlenými pohybmi skoro materských kriviek akoby vyjadrovala deficit. Len si nebol celkom istý, či iba kyslíkový – po tom strhujúcom behu za ním, alebo naozaj aj…
Nedovolila mu domyslieť. Rozžiareným tyrkysom očí ho nútila hltať svoje bezostyšné vnáranie sa do jeho rozbúrených hladných jazier.
,Zázračné hviezdy!‘ žasol v duchu. ,Zhodnotili by oblohu, keby ich k zemi nekotvil rám srdečnej tváre.‘ Onemieval jej krásou korunovanou belasými pramienkami v svetlogaštanových vlasoch. V miernom predklone, so zdvihnutými roztiahnutými rukami pokrčenými v lakťoch, mu pripomínala ženské vydanie Titána Atlása, podopierajúceho blankytnú nebeskú klenbu. Usmievala sa spôsobom skúsenej ženy, čítajúcej myšlienky muža pod sebou. V celom tele cítil pomalé zavíjanie do neviditeľných vlákien jej rozkošníckeho záujmu. Nebránil sa, naopak, len ho zároveň premkýnal strach iného druhu… ale… ,Nie, nie!‘ rezolútne odplašil dobiedzavú pochybnosť. Vrátila sa však ešte nástojčivejšie: ,Dešifrujem ju správne?‘ hútal omotaný túžbou. ,Stretol som ju len predvčerom…‘ Toľko toho už o podobných počul…
Týčila sa nad ním dovysoka v ľahkých belasých šatôčkach, rozhýbaných vánkom a ladnými chtivými pohybmi. Ruky víťazoslávne zaklinila v bokoch. Lúče jej očí ho prehrievali oveľa intenzívnejšie než slnečné. Spomedzi bradaviek mu vypučali dve chladivé kvapôčky. Pomaly skĺzavali dolu hruďou. Pocítil zvedavosť; ,hebkosť jej prsníkov…